Prečo nosiť naše deti?

Vzťah nosenia medzi mamkou a dieťaťom začína už v tehotenstve. Drobček vníma matku, jej pocity a náladu, počuje tlkot srdca a cíti rytmus pohybov. Pri nosení je v polohe, ktorú si pamätá z matkinho bruška. Po narodení, keď matka začne nosiť dieťa v šatke alebo v baby nosiči, tak nosený človiečik pociťuje blízkosť matky, bezpečie a istoty.

Každá matka sa snaží o to, aby dieťatko bolo spokojné a aby si zjednodušila život. Na to slúži nosenie. Nosenie pozitívne vplýva ako na duševný, tak aj na telesný vývin bábätka. Takto sa prehlbujú vzťahy medzi matkou a dieťatkom, a navyše výskyt dojčenskej koliky je minimálny. Noseným detičkám sa správne vyvíjajú bedrové jamky, majú jednoduchšie sanie a dýchanie.

Vďaka noseniu dieťa je v neustálom kontakte s okolím, ale pritom stále zostáva v telesnej blízkosti svojej mamky.

Ako to bolo u nás ...

V čase, keď sa narodil Adamko, som o manduce a o iných nosičoch ani nepočula. Nevedela som, čo to je, ako sa používa a vlastne prečo nosí mamka dieťa v nosiči, keď má kočiarik. Pripadalo mi, že dieťa je tak stlačené, zdeformované v tých nosičoch a je to zbytočne nepohodlné a nepraktické aj pre matku aj pre dieťa.

Po pôrode Adamko bol veľmi plačlivý, stále som ho musela nosiť na rukách a po istom čase som bola bezradná, unavená, nevyspatá, nerôzna, ruky ma boleli od nosenia, aj chrbát. Prvý mesiac bol hrozný, dni boli neskutočne dlhé, noci ešte dlhšie, nekonečné. Synček plakal a veľmi málo spinkal. Po mesiaci som povedala, že dosť a zúfalo som zavolala kamarátke, ktorá vtedy mala polročného synčeka Danka. Vedela som, že ona ho nosí a má doma rôzne nosiče a šatky. Poprosila som ju, aby zbehla ku mne a poradila mi. Priniesla mi svoju manducu a aj úľavu. Od toho momentu, keď som prvýkrát vyskúšala manducu, stala som sa jej fanatičkou. Vtedy som pochopila, že moje predsudky sa nezakladajú na pravde, pretože je absolútne pohodlná, dieťatko cíti mamku a je pokojné a spokojné. Synček neplakal, bol pri mne, za pár sekúnd pokojne zaspinkal. Potom som ho položila do postieľky a pekne spinkal ďalej a ja som mohla robiť svoje veci.

Manduca bola pre mňa pohodlná, praktická a jednoduchá. Mala som vyskúšané aj rôzne šatky a iné nosiče, ale u mňa stále vyhrávala manduca. Vytešovala som sa z toho, že je stále pri mne a keď je hore a nespinká, tak ho mám v manduce a mám voľné ruky, môžem variť, upratovať, žehliť, ísť na nákupy či na prechádzku do parku. Večer som Adamka uspávala v manduce, pretože za 10 minút zaspal. Bez nej som nedokázala fungovať, stále som ju mala pri sebe, pre každý prípad. Až prišiel zlomový moment, keď Adamko dovŕšil 17 mesiacov. Jedného dňa po obede prišiel čas na poobednú siestu. Idem si pre manducu a zrazu uvidím Adamka pod stolom. On sa mi skryl, pretože nechcel ísť do nosiča. Po celom byte som ho naháňala, až sa mi ho podarilo chytiť. Kopal do mňa, kričal, plakal a nevedela som ho do nosiča dostať. Vravím si, nechce spinkať, nevadí, pôjdeme na prechádzku. Večer sa scéna zopakovala a tak to „pekne“ pokračovalo ešte týždeň. Už je mesiac, čo manducu nepoužívame, lebo synček protestuje. A dôvod? Neviem, stále hľadám odpoveď. Kamarátka mi radila, že možno manduca bola pre neho malá, že už nebola pohodlná a že si mám vyskúšať iný nosiť. Ale ani iný nosič neuspel.

Teraz už existujeme bez nosiča a (možno preto) so spinkaním máme trošku problémy. Dlho mu trvá, kým zaspí (niekedy aj 2 hodiny) a to výlučne s ocinkom. Pri večernom zaspávaní jedine ocka chce mať pri sebe.

Takže máme to veselé, ďalšie obdobie, ktoré dúfam, že tak dlho trvať nebude.

Komentáre

NOV 17, 2016

Katka Verešová

Manduca je naj vec! Pohodlná, praktická a jednoduchá!

Pridajte komentár